Cca pred rokom od nás (mňa a dvoch detí) odišiel partner. Bol to šok, ale to je na iný príbeh. Zamiloval sa a cca po 3 týždňoch sa so svojou láskou sesťahovali. Cez všetku bolesť čo mi spôsobil sa celý čas spolu snažíme diplomaticky jednať kvôli deťom. Na všetkom sa v záujme detí dohodneme. Aj keď to bolo niekedy ťažké a bolestivé (myslené to dohovor). Nechal nás v spoločnom byte, neodviezol si žiadny nábytok a nechal mi aj lepšie auto. Predsa len vozím detí častejšie. Teraz ale začala jeho partnerka vystrkovať drapky a začína na ňu tlačiť aby sme to dali všetko súdne, styk s deťmi výživné a aby bol vyplatený z bytu.
Tvrdí že to je to akoby sme neboli rozvedení aj napriek tomu, že sme manželia nikdy neboli. Nechcem a trúfam si povedať, že ani on nechce deti vystavovať stresu z odspodu a tak ďalej, keď všetko funguje. Vraj sme pred úradmi vedení ako rodina, keď sme neboli manželia. Pretože si nikde nehlásilo že už s nami cez rok nežije. A naozaj neviem, či to môže to byť naozaj morálny problém pre jeho partnerku, alebo je to je nejaká nevraživosť voči mne. Predsa jej dal najväčší dôraz lásky, keď opustil svoje deti a 7 rokmi vzťah. Ešte dodám že zo svojej lenivosti ex ma trvalý pobyt stále u svojich rodičov.
No neviem čo si mám o tom vlastne asi myslieť, ale celé je to čerstvé a keď sa dohovárame a zakaždým spolu komunikujeme, takmer vždy si spomeniem, čo mi urobil a že ma nechal kvôli inej žene. Trošku mám ale pocit, že jeho partnerka je možno na peniaze, pretože začala aj hovoriť o akomsi majetku. No áno, lenže môj bývalý to samozrejme nevidí alebo nechce vidieť. Hovorím si, že láska je slepá. Čím ďalej viac ma bolí s ním komunikovať a doslova ma štve, že ma nahradil. Vždy som si myslela, že som pre neho tá jediná a najlepšia, ktorú by za nič na svete neopustil, ale to som sa asi naozaj veľmi pomýlila. Bohužiaľ je to tak.
